Vtedy v Lošonci

Mali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal šumbajku, ja som mal luk. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená v kalendári aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal. Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky dňa, tiene tvrdli, Kápia od vzrušenia prdel a ja kretén som zabudol doniesť nôž. Akt krvinkového spečatenia však už nebolo možné zastaviť, preto sme sa navzájom dohrýzli do krvi a vlčie rany, ktoré nám ostali na predlaktiach, sme spojili do pevného zväzku. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.

Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť po listy na poštu.