Posledná k. & k. barónka

Dokumorán
S týmto názvom prináša životný príbeh Margity Czóbelovej, ženy, ktorú maľoval Nándor Katona a kreslil Elemér Köszeghy. Ona sama maľovala a videla maľovať mystického impresionistu Ladislava Mednyánszkeho. Pre londýnske vydavateľstvá ilustrovala detektívky a dobrodružné romány. V sedemdesiatych rokoch tvorila angažované plagáty oslavujúce vyslanie sovietskeho Sputnika do Vesmíru.

Strážky, Budapešť, Viedeň, Londýn... a opäť Strážky pod Tatrami. Renesančný kaštieľ obklopený parkom, cez ktorý preteká rieka Poprad. Plávala v nej aj v zime, maľovala, lyžovala, jazdila na koni. Nepochopená dobou, sama ju stroho komentujúc v nespočetných denníkových záznamoch. Akurátnym slovom, písmom drobným ako mrznúci dážď. Popritom zachraňovala rodný kaštieľ, päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov a obrazy Ladislava Mednyánszkeho i portréty spišských a oravských županov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska prvý raz, po boľševickom znárodňovaní v roku 1948 zďaleka nie posledný raz. Všetky obrazy, knihy a rodinné písomnosti sa jej podarilo uchovať len vďaka vlastnej vynaliezavosti a svojráznemu šarmu. Dokázala to napriek tomu, že ľudí s takýmto osudom je okolie náchylné považovať za čudákov, ak nie rovno bláznov.

Vojny, rozpady impérií, revolúcie a totalitné režimy dvadsiateho storočia zobrali Margite Czóbelovej temer všetko, vrátane budúcnosti. Pokiaľ ide o národnosť, československé úrady do jej cestovnej legitimácie napísali, že je miešanka. No hrdosť, pamäť a humor si vziať nedala. Lásku, predovšetkým ku koňom a k rodnému kraju, takisto nie. Bola schopná ľúbiť a veriť aj v časoch, keď milovať nebolo koho. Nepredpojaté a pozorné čítanie doby a príbehu poslednej k. & k. barónky nám môže pomôcť chápať a predvídať nebezpečné tendencie dneška. V jednotlivcoch, národoch aj ideológiách.

Barónka Margita Czóbelová (1891 – 1972), neter maliara Ladislava Mednyánszkeho, prežila väčšinu svojho života pod Tatrami. Na základe záznamov v archíve Akadémie výtvarných umení v Budapešti tu Margita spolu so sestrou Mariannou študovala v školskom roku 1915 - 1916. Prvá svetová vojna ich štúdium prerušila. V rokoch 1916 a 1922 Margita vystavovala na Národnom salóne v Budapešti. Začala tvoriť nielen ako maliarka, ale i ilustrátorka, predovšetkým pre anglické vydavateľstvá.
Jej kariéru prerušila situácia po prvej svetovej vojne. Počas vojny sa stratil jej brat István. Strýko Ladislav Mednyánszky umrel v roku 1919. Sestra Marianna zomrela mladá 19. apríla 1929. Margita doopatrovala rodičov - otec spisovateľ, filozof a ekonóm István Czóbel zomrel 30. apríla 1932, mama Margita (Miri) Czóbelová, rod. Mednyánszka, umrela 5. júna 1937.
Počas druhej svetovej vojny zostala Margita Czóbelová osamotená. V prostredí plnom protirečení a represálií to nemala ľahké. Zvodom doby ani revanšistickým náladám však nepodľahla. Po politických zmenách v roku 1948 prišla o rodinný majetok a pozemky. Šport, jazda na koni a mnoho ďalších aktivít udržiavali drobnú Margitu Czóbelovú v psychickej aj fyzickej kondícii.
Izolovanosť barónky v prostredí Strážok ovplyvnila i jej výtvarnú tvorbu. V období medzi svetovými vojnami sa venovala hlavne ilustráciám (rozprávky Hansa Christiana Andersena, prózy Cecilie Tormayovej). Tvorila farebne svieže kompozície z parku v kaštieli, krajinomaľby inšpirované Mednyánszkeho dielami. Portrétovala členov a členky rodiny. Významnú časť jej prác predstavujú autoportréty. Podobne ako Ladislav Mednyánszky aj ona tvorila na maliarske plátno i na rôzne druhy papierov. Takisto často maľovala na obe strany. Po druhej svetovej vojne sa medzi jej témami objavujú aj menej obvyklé, či očakávané námety z modernizujúcich sa Tatier i zo socialistického sveta. Niektoré z nich vznikli na objednávku ako podklady pre plagáty k výročiu boľševickej revolúcie v Rusku (VOSR).
Dôležitou črtou jej života bola krotká, no nezdolateľná viera v silu zdravého rozumu a sústavné konanie dobra. Prejavovalo sa aj v tom, že hoci vlastných potomkov nemala, temer do posledných dní bola ochotná do základov výtvarnej tvorby, cudzích jazykov a bontónu zasväcovať deti proletárov, ktorých jej úrady a náhody poslali do cesty.